Strana 43

v Československej republike. Chorvátske obyvateľstvo, báro mnoho stratilo z chorvátskeho povedomia, zadržalo si ale až podnes svoju prinesenú reč, ktorú užíva nie len v rodinnom živote, ale i vo vzájomnom styku, mimo rodiny. Ich jazyk je čakavské chorvátske nárečie, ktoré zachytil univ. profesor Dr. Václav Vážny v diele: „Čakavské nárečie v slovenskom Podunaji.

Brehy Jadranu, Istrie a údolia rieky Drávy boly materskou vlasťou týchto chorvátov a Slovincov, odkiaľ v polovici XVI. storočia boli Turkami vypudení. Rok ich príchodu sa presne zistiť nepodarilo, ale rozhodne je to doba od r. 1540 do 1550. Podlä Ludovíta Némethyho Chorváti boli usadení v Devíne, a okolí v roku 1544. Ich rodové mená s malou výnimkou sa končia príponou ......ič ako Vlašič, Gučič, Fradrič, Maršanovič, Valachovič, Grudenič, Mikletič, Ružovič, Lachkovič, Mažič, Simonič, Stipanič, Kralovič, Jelačič, Ivanič, Polakovič, Kovačič, Milošovič, Vavrovič, Božič, Žužič, Jelašič, Karovič, Mirkovič a iní. Niektoré rody už vymreli. Sú to napr.: Mladošovič, Tamančič, Blažovič, Otlavčič, Balkovič, Musqvič, Vranič, Slanič, Vlasovič, Mihalizich, Vankovič, Balgovič, Ferenčič, Gregorovič, Ďurkavič, Rybarič, Dragič, a iní.

Na spôsob svojej domoviny pomenovali tunajšie blízke hory, kopce názvami prinesenými, ako Kobyla, Glavica, Grob, Sigot, atď. ( Neďaleko Konštaujevic pri Nábrežine