Kostol a farnosť

Dossier zostavený výhradne z prepisov Pamätnej knihy obce Devínska Nová Ves (Kniha I a Kniha II), z priečinkov `prepisy-citatelne/Časť I/DNV_1` a `DNV_2`. Pri každom fakte je uvedená citácia strany podľa frontmattera prepisu (`strana_v_knihe`) a číslo skenu (názov súboru v priečinku).

Poznámka k metóde: prehľadaných bolo všetkých 174 strán Knihy I a 114 strán Knihy II na výrazy kostol/fara/farár/farnos/cirkev/kaplán/omš/zvon/oltár/procesi/visitáci/kaplnk/náboženstv/boh (aj s ohybmi, case-insensitive). Nájdených bolo 59 strán s hitom. Po prečítaní bola väčšina z nich vyhodnotená ako irelevantná: 22 strán z Knihy II (DNV_2/009, 018, 020, 022, 024, 025, 028, 029, 030, 036, 041, 042, 044, 045, 047, 085, 088, 089, 091, 092, 094, 108) sú falošné zásahy na slovo „Kostolné" – meno nového sídliska postaveného v 80. rokoch 20. storočia, ktoré s kostolom ani farnosťou nesúvisí. Ďalších 9 strán z Knihy I (DNV_1/024, 026, 027, 033, 039, 045, 135, 157, 164) sú falošné zásahy na slová ako „bohatý", „bohatstvo" a pod. v archeologických alebo vojnových pasážach bez vzťahu k cirkvi. Strana DNV_1/075 (dúbravský farár p. Mojžo pri zásahu vojska v obci r. 1907) a DNV_1/050 (kostol sv. Kozmu a Damiána v Dúbravke, púť Chorvátov žijúcich v DNV) sa týkajú farnosti Dúbravka, nie Devínskej Novej Vsi – uvádzam ich len okrajovo ako dobový kontext. Zvyšných 24 strán je spracovaných nižšie ako priamo relevantné pre kostol a farnosť DNV.

---

1. Kostol (stavba, vybavenie, oltáre, zvony, relikvie)

• Kronikár sám priznáva, že sa mu nepodarilo zistiť, kedy sa začal stavať kostol ani kedy bola postavená fara; ponecháva to ako úlohu pre budúcich kronikárov. (Kniha I, s. 88)
• Nadmorská výška prahu kostola je 158 metrov (pri najnižšom bode obce – hladine Moravy 133 m – a najvyššom bode Kobyly 514 m). (Kniha I, s. 4)
• Do konca XVII. storočia, keď bola Devínska Nová Ves ešte len osadou pod politickou a cirkevnou správou Devína, mala napriek tomu „zvláštny kostol opevnený silným múrom". (Kniha I, s. 54)
• V kostole odbavovali cirkevné obrady aj jezuiti, ktorí boli v tom čase usídlení v „Kaštieli" (predtým sídlo devínskej panskej správy). (Kniha I, s. 55)
• Zemianske domy v obci (č. 101, 102, 103) boli stavané väčšinou v blízkosti kostola. (Kniha I, s. 56)
• Kanonická visitácia z roku 1713 zaznamenala okrem iného aj inventár kostola (podrobnosti kronika ďalej nešpecifikuje). (Kniha I, s. 88)
• Podľa Kanonickej visitácie z roku 1782 (tzv. Batyaniho) mal kostol dva zvony: jeden vážil 6 q, druhý 4 q. Zvonilo sa pred bohoslužbami ráno a večer, na procesiách, pri búrke, „keď vznikol požiar" a na pohreboch. (Kniha I, s. 88)
• Mŕtvi sa pochovávali okolo kostola – hrobitov (cintorín) bol už vtedy na tom istom mieste ako v čase písania kroniky. (Kniha I, s. 89)
• V kostole boli v tom čase dva oltáre. Vedľa oltárov stáli sochy sv. Štefana a sv. Ladislava, uhorských kráľov. Oltárny obraz za hlavným oltárom predstavoval Zoslanie Ducha Svätého – Duch Svätý bol duchovným patrónom kostola, cirkvi aj obce (holubica na obecnom pečatidle to symbolizuje dodnes, t. j. v čase písania kroniky). (Kniha I, s. 89)
• Krstiteľnica bola z kameňa. (Kniha I, s. 89)
• Každý týždeň v piatok vykladal duchovný k verejnej poklone relikviu Svätého Kríža. (Kniha I, s. 89)
• Evanjelium sa v kostole čítalo vždy slovensky aj nemecky. (Kniha I, s. 89)
• Kostol mal údajne aj základinu (nadáciu) v poliach a viniciach; ktoré konkrétne pozemky to boli, sa už v čase písania kroniky nevedelo. (Kniha I, s. 89)
• Cirkevný archív bol – mimo Kanonických visitácií a matričných kníh – veľmi chudobný, keďže cirkevný archív devínsky (pod ktorý do XVIII. storočia patrila cirkevná obec) i s matrikami zhorel; požiarom boli zničené všetky stopy stredovekej minulosti obce. (Kniha I, s. 90)
• V roku 1988 sa (v rámci investičnej výstavby akcie „Z") začalo s opravou kostola sv. Ducha, na ktorú bolo zo štátnych prostriedkov uvoľnených 100 000 Kčs. (Kniha II, s. „29")
• V roku 1994 sa v podkladoch urbanistickej súťaže na Námestie Jána Kostru výslovne uvádzala požiadavka rešpektovať „blízkosť kultúrnej pamiatky kostola Svätého Ducha". (Kniha II, s. „90")

---

2. Farnosť a jej správa (odčlenenie od Devína, farári, príjmy)

Odčlenenie od Devína

• Až do konca XVII. storočia sa Devínska Nová Ves vôbec nedala považovať za samostatnú obec – bola to len oddelená osada pod politickou a cirkevnou správou Devína, hoci ako osada tvorila samostatný celok. (Kniha I, s. 54)
• V roku 1713 sa začala písať cirkevná matrika narodených a zomrelých – vtedy osada „prestala byť filiálkou matko-cirkvi devínskej". Do tých čias prichádzali na bohoslužby do miestneho chrámu kapláni z Devína. (Kniha I, s. 54–55)
• Z okolnosti, že cirkevný archív obsahuje matriku od roku 1713, kronikár usudzuje, že v tomto roku už obyvateľstvo DNV tvorilo samostatnú cirkevnú obec; do tých čias – podľa cirkevných záznamov – bola filiálkou farnosti devínskej, odkiaľ z času na čas prichádzali kapláni odbavovať služby božie. (Kniha I, s. 88)

Kanonické visitácie a povinnosti farnosti

• Kanonická visitácia z roku 1713 zaznamenala práva a povinnosti duchovného i povinnosti cirkevníkov voči farnosti: cirkevníci boli povinní dávať svojmu farárovi na Veľkú noc sliepky, veľkonočného baránka, syry a šunky. Cirkevným patrónom bol v tom čase zeman gróf Karol Pálffy. (Kniha I, s. 88)
• Rovnaká visitácia zaznamenala aj, kto a z akého materiálu faru staval – konkrétne, že faru stavali farníci; presný rok stavby fary sa však nezachoval. (Kniha I, s. 88)
• Poľné práce na farských pozemkoch vykonávali farníci zdarma. (Kniha I, s. 90)

Zoznam farárov

• Do roku 1751 sa mená duchovných nevyskytujú ani v matrikách; len na niektorých miestach je podpísaný istý Mathias Šoslárius ako miestny farár (okolo roku 1741). (Kniha I, s. 90)
• Kronika uvádza súvislý zoznam farárov od roku 1751: Matej Kovácsy (1751–1752), Ján Laug (1753–1755), Štefan Mocsigaj (1755–1758), Ján Burgställer (1758–1778), Ján Zelienka (1778–1805), Jozef Piváň (1805–1827), Jozef Malý (1827–1857), Ján Bachsa (1857–1858, len štyri mesiace), Mauricius Alster (1858–1861), Mikuláš Chmelík (1861 – do 14. dec. 1892; osvojil si chorvátsky jazyk a používal ho v styku s obyvateľstvom), Ján Trubíny (1893–1910; bol aj politicky činný – maďarskí boľševici ho obesili v Dunamoci), Ján Viršík (1911–1930). (Kniha I, s. 91)
• Podľa Kanonickej visitácie z roku 1782 (Batyaniho) bol farárom Ján Zelienka, pochádzajúci zo zemianskej rodiny. (Kniha I, s. 88)
• Po smrti Jána Viršíka (1930) fara nebola definitívne obsadená. Administrovali ju postupne: Ján Pastyrík, farár lamačský (6 mesiacov), Hugo Csomor (do roku 1934) a František Matký (od 1. mája 1934 do konca roka). (Kniha I, s. 91)
• V roku 1948 kronika menovite uvádza ako miestneho rím. kat. farára Michala Müllera. (Kniha I, s. 163)

Príjmy farára a rechtora (1782)

• Dôchodky farára podľa súpisu z roku 1782 činili 440 zlatých 85 grajciarov, mimo naturálií (sliepky, baránok, syry, šunky – pozri vyššie). (Kniha I, s. 89–90)
• Dôchodky rechtora (organistu a syntaxistu, menom Ján Mihalovic) v tom istom roku činili 131 zlatých a asi 21(7) grajciarov, tiež mimo niektorých naturálií („kanláčie", „blažejové" atď.). (Kniha I, s. 90)
• Rechtor Ján Mihalovic ovládal podľa záznamov slovenčinu dokonale, maďarčinu len stredne. Jeho povinnosti boli: denne trikrát zvoniť, pomáhať duchovnému obliekať a vyzliekať omšové rúcho, sprevádzať ho pri zaopatrovaní chorých, vyučovať deti a vyučovať náboženstvo. Za zvonenie pri búrkach („odháňanie oblakov") dostával osobitnú odmenu od vinohradníkov a hospodárov. (Kniha I, s. 89)

Majetok cirkevnej obce a škola

• Cirkevná (rímskokatolícka) škola v obci existovala už dávnejšie, ešte pred vydaním školského zákona v roku 1868, a bola vydržiavaná cirkevnou obcou. (Kniha I, s. 92)
• Kronika obsahuje dva rôzne datovania kúpy domu č. 103 cirkevnou obcou za rovnakú sumu 5 500 zlatých, ktoré si navzájom protirečia: na jednom mieste sa uvádza, že „dňa 27. januára" (v texte, ktorý chronologicky nadväzuje na rok 1885) panstvo predalo tento dom s obecným úradom susediacou záhradou rím. kat. cirkevnej obci pre školské účely, splatený za štyri roky (Kniha I, s. 61); na inom mieste sa píše, že cirkevná obec dňa 27. januára 1897 kúpila túto budovu za 5 500 zlatých od kniežaťa Mikuláša Pálffyho, s podmienkou, že bude slúžiť výlučne ako rím. kat. ľudová škola (Kniha I, s. 93). Nepodarilo sa jednoznačne určiť, či ide o tú istú transakciu s chybou v dátume, alebo o dve rôzne udalosti.
• V záhrade tejto budovy (č. 103) stál gotický letohrádok z roku 1756, ktorý bol v posledných rokoch pred napísaním kroniky prerobený na kaplnku. (Kniha I, s. 56 a s. 93)
• V roku 1924 rímsko-katolícka školská stolica žiadala obecné zastupiteľstvo o pristavenie dvoch ďalších učební; žiadosť bola zamietnutá s odôvodnením, že „na vzdelávanie cirkevného majetku obec nie je ochotná investovať peniaze" (schválil to aj okresný výbor v Bratislave). (Kniha I, s. 93)
• Následkom toho vznikol v roku 1925 medzi cirkevnou a politickou obcou spor o stavbu novej obecnej školy, ktorý sa vystupňoval až po Najvyšší správny súd. (Kniha I, s. 93)

---

3. Náboženský život (hody, procesie, obrady, kanonické visitácie)

• Hlavným zdrojom poznania o farskom živote sú kronike dostupné Kanonické visitácie z rokov 1713 a 1782 (Batyaniho), ktoré opisujú inventár kostola, práva a povinnosti duchovného aj cirkevníkov. (Kniha I, s. 88)
• Zvonilo sa pred bohoslužbami ráno a večer, na procesiách, pri búrke, „keď vznikol požiar" a na pohreboch. (Kniha I, s. 88)
• Hody – slávnosť posvätenia chrámu – sa odbavovali druhý deň svätodušný (v pondelok po zoslaní Ducha Svätého, t. j. po Turícach). (Kniha I, s. 89)
• Náboženstvo sa vyučovalo v kostole (každú nedeľu popoludní) a v škole (raz týždenne). (Kniha I, s. 89)
• V obci pôsobili v tom čase dva cirkevné spolky: III. rad sv. Františka a spolok škapuliarsky. (Kniha I, s. 89)
• Každý piatok sa vykladala k verejnej poklone relikvia Svätého Kríža. (Kniha I, s. 89)
• Kronikár opisuje „fundacionálny cirkevný sprievod" (procesiu), ktorý sa koná každý rok v septembri pod Slovinec, k soche mariánskej. Podľa ústneho podania mala pripomínať záchranu tejto časti obce od „cholery"; kronikár však z matrík mŕtvych zistil, že v skutočnosti nešlo o choleru, ale o červienku (dyzentériu), ktorá zúrila od 15. augusta do 18. septembra (rok sa dá odvodiť z kontextu ako 1830) a vyžiadala si 117 obetí – pri vtedajšom počte 950 obyvateľov zomrel za mesiac prakticky každý 8.–9. občan. (Kniha I, s. 85)
• Epidémia postihla len dolnú časť obce, Slovinec bol ušetrený – na pamiatku tejto udalosti bola postavená Kaplonka, kde má podľa fundácie každoročne 18. septembra vychádzať cirkevný ďakovný sprievod. (Kniha I, s. 86)
• Obyvateľstvo obce bolo podľa sčítania z roku 1930 skoro čisto katolícke (99 %), len 1 % pripadalo na ostatné vyznania. (Kniha I, s. 4)
• Podľa sčítania z roku 1848 bolo z 1 180 obyvateľov 1 167 rímskokatolíkov a 13 židov; podľa sčítania z roku 1920 bolo z 2 707 obyvateľov 2 515 rímskokatolíkov, 1 gréckokatolík, 1 reformovaný, 19 evanjelikov a. v., 167 židov (z toho väčšina boli vtedy dočasne ubytovaní evakuovaní haličskí židia) a 4 osoby inej viery alebo bez vyznania. (Kniha I, s. 84)
• Po prevrate (1918) sa vplyvom prisťahovalectva objavili prví prívrženci evanjelickej a. v. cirkvi, českobratskej cirkvi, ba aj niekoľko jedincov bez vyznania; predtým takmer nikto z iných kresťanských siekt v obci nežil. V obci trvalo žili len štyri rodiny židovského náboženstva. V posledných rokoch pred napísaním kroniky niekoľko rodín rím. kat. vyznania prestúpilo k „baptistom", najmä ženy. (Kniha I, s. 90)
• Ako dobový kontext (nie o farnosti DNV, ale o farnosti Dúbravka): usadení Chorváti, žijúci mimo iné aj v DNV, sa každoročne stretávali v deň pamiatky svätcov Kozmu a Damiána v Dúbravke, kde je im zasvätený kostol a kde sa koná púť 27. septembra. (Kniha I, s. 44)

---

4. Cirkev v premenách čias (zhorený archív, vojnové roky, socializmus, po 1989)

• Cirkevný archív devínsky (do XVIII. storočia patrila cirkevná obec pod Devín) i s matrikami zhorel – týmto požiarom boli zničené všetky stopy stredovekej minulosti obce. (Kniha I, s. 90)
• Počas napoleonských vojen (1805 a 1809) čerpal kronikár údaje o biede obyvateľstva po vpádoch vojsk priamo z cirkevných záznamov – „cirkevný kronikár" je tu výslovne uvedený ako prameň. (Kniha I, s. 55)
• V roku 1907 presadil farár Ján Trubíny zavedenie prvého verejného pouličného osvetlenia v obci – petrolejové lampy osvetľovali hlavnú ulicu od kostola až po železničnú stanicu. (Kniha I, s. 100 a s. 113)
• V roku 1918, po vyhlásení Československej republiky, vystúpil na verejnom zhromaždení v obci (spolu s cirk. org. učiteľom Alojzom Vinklerom) farár Ján Viršík, aby prehovoril k asi 1 000 zhromaždeným občanom. (Kniha I, s. 71)
• V medzivojnovom období vznikol opakovane spor medzi cirkevnou a politickou obcou o školu: v rokoch 1924–1925 o financovanie prístavby cirkevnej školy a stavbu novej obecnej školy (spor sa dostal až na Najvyšší správny súd). (Kniha I, s. 93)
• Pri stavbe novej (Masarykovej) obecnej školy vznikol v obecnom zastupiteľstve politický boj o jej charakter: príslušníci ľudovej strany, vedení farárom Vršíkom [Viršíkom], trvali na tom, aby škola zostala rímskokatolícka; sociálnodemokratická strana (11 hlasov), podporovaná komunistami (4 hlasy), presadila, že škola ostala obecná (nekonfesijná). (Kniha I, s. 110)
• Po smrti farára Jána Viršíka (1930) fara nebola dlhodobo trvalo obsadená – striedali sa administrátori (Ján Pastyrík, Hugo Csomor, František Matký). (Kniha I, s. 91)
• V roku 1948, v období nástupu socializmu, sa miestny rím. kat. farár Michal Müller osobne zapojil do dobrovoľníckej stavebnej brigády – nastúpil s učiteľským zborom do miestnej tehelne vyrábať tehly pre stavbu novej strednej školy. Túto udalosť vyzdvihol ako vzor aj ústredný orgán KSS „Pravda" (15. októbra 1948) v článku „Vzor Devínskej Novej Vsi". (Kniha I, s. 163)
• Napriek socialistickému zriadeniu bolo v roku 1988 zo štátnych prostriedkov uvoľnených 100 000 Kčs na opravu kostola sv. Ducha. (Kniha II, s. „29")
• Po roku 1989 (konkrétne v roku 1994) je kostol Svätého Ducha v úradných podkladoch výslovne označovaný ako „kultúrna pamiatka", ktorej blízkosť si urbanistická súťaž na Námestie Jána Kostru mala povinne rešpektovať. (Kniha II, s. „90")

---